žena bez štátnej príslušnosti

Článok 1 Dohovoru z roku 1954 o postavení osôb bez štátnej príslušnosti uvádza, že osoba, ktorá sa podľa zákonov ktoréhokoľvek štátu automaticky nepovažuje za štátneho príslušníka (alebo občana), je bez štátnej príslušnosti. Okrem tohto právneho postavenia (stav bez štátnej príslušnosti de iure) sú mnohé ženy de facto bez štátnej príslušnosti, pretože ich občianstvo je prakticky zbytočné, alebo preto, že nemôžu dokázať alebo overiť svoju národnosť. Stav bez štátnej príslušnosti de facto je osobitným problémom žien, napr. žien, ktoré boli obeťami obchodovania s ľuďmi, ktorých doklady mohli byť zabavené alebo ukradnuté, alebo migrantiek, vrátane žiadateliek o azyl, ktoré nemusia byť schopné dokázať svoju štátnu príslušnosť a môžu byť skutočne bez štátnej príslušnosti. Zákony o občianstve môžu tiež priamo alebo nepriamo diskriminovať ženy a v porovnaní s mužmi ich vystaviť väčšiemu riziku, že sa dostanú do stavu bez štátnej príslušnosti. Stav bez štátnej príslušnosti môže nastať napríklad z popretia schopnosti ženy odovzdať svoju štátnu príslušnosť, a to zo straty štátnej príslušnosti v dôsledku jej sobáša s cudzincom, zo zmeny štátnej príslušnosti manžela počas manželstva alebo z pozbavenia štátnej príslušnosti v dôsledku diskriminačných postupov. Registrácia narodenia je takisto úzko spojená s právom na štátnu príslušnosť, ktoré môže ženy a ich deti využívať. Nepriama diskriminácia, kultúrne praktiky a chudoba v praxi často znemožňujú matkám, najmä slobodným matkám, registrovať svoje deti na rovnakom základe ako otcovia. Nezaregistrovanie narodenia dieťaťa môže poškodiť alebo znemožniť účinný výkon práva dieťaťa, vrátane práva na štátnu príslušnosť, meno a totožnosť, rovnosť pred zákonom a uznanie právnej spôsobilosti, ako aj problémy pri získavaní prístup k diplomatickej ochrane a predĺžené zadržanie až do stanovenia dôkazu totožnosti a štátnej príslušnosti.