My personal story

R: Teraz vlastne ako som točila ten seriál o mužoch ako producentka, tak som sa tak cielene zaoberala tou rodovou nejakou tematikou z opačnej strany než je teraz a módne na Slovensku. Lebo mám pocit, že tá rodová tematika sa tak skôr skúma z tej ženskej strany, čo je asi fajn, že sa to deje, ale istým spôsobom mám pocit, alebo by som povedala, že za tým ten vývoj, že je taký pozastavený vývoj z tej opačnej strany ako uvedomovania si tých stereotypov, z tej opačnej strany teda zo strany tých mužov. A ja som vlastne zažívala takú tú fázu svojho života, že som sa veľmi nalaďovala na vlastne tie mužské problémy a takú tú snahu akceptovať, že čo môže byť všetko inak a že jednoducho aj tí muži môžu byť utláčaní a proste trápení tými stereotypmi, obzvlášť muži, ktorí nie sú trebárs nastavení až tak na výkon a zarábanie peňazí, hej, že majú trebárs viac rozvinutú tú ženskú zložku, rodinu a tak. A vlastne som sa tak akože vnárala do týchto vecí, lebo sme vlastne vyprodukovali 20 filmov na tému teda muži na Slovensku v roku 2010. A bolo to ako, vždy to išlo po témach cez... Ja neviem, najzaujímavejšie veci snáď vznikli, ktoré sa týkali sexuality alebo potom takých tých vzťahových vecí, ja neviem, napríklad sme mali jeden diel na tému, volá sa to že mnohoženstvo, že prečo vzniká ten syndróm ako v spoločnosti, v tom aktívnom veku tých 40-50 ročných mužov, ktorí už majú za sebou jedno to manželstvo a majú dve deti a zrazu proste ako majú tendenciu sa chváliť jeden pred druhým vlastne tým nadväzovaním nejakých tých mileneckých vzťahov a tak alebo je to vôbec spôsob života pre niekoho. Že prečo to tak je. A potom ešte druhý taký zaujímavý príbeh bol príbeh mužov po rozvode, že, ktorí sú ale presne naopak na tom, že to sú muži, ktorí sú napríklad rodinne založení a prišli o rodinu, o partnerku a vzhľadom k zákonodarstvu, aké tu je, tak musia bojovať o svoje deti, aby sa s nimi mohli stýkať a teraz tá frustrácia tej opustenosti a strata vlastne jednak zázemia, jednak toho dieťaťa, toho citového kontaktu s tým dieťaťom, potom tie pocity viny, také to akože odvrhovanie partnerkou ex post a také to akože vyžieranie si vlastne tej situácie, takže to mám za sebou takéto špecifické obdobie.

I: A prekvapilo ťa niečo pri robení tej série?

R: Vieš čo, musím tak povedať, že tým, že sa človek na niečo fokusuje a že je tak nejako nasadený a vysadený, tak isté veci začína vnímať, že to proste ako keď sa dlho dívaš, ja neviem, pri zenovej meditácii proste na strom, tak začneš vidieť detaily, proste štruktúru kôry a tak. A proste niečo podobné sa deje, keď sa fokusuješ na jednu tému, tak vlastne ti začínajú dochádzať akože také jemnejšie súvislosti a roztvárajú sa ti aj také tie jemnejšie veci, čo prežívajú ako ľudia, ako bytosti. A ja si vlastne myslím, že ako bytosti sme vlastne rovnakí, že všetci túžime po nejakom naplnení, po nejakom ocenení, po... nejakých akože láskavých vzťahoch naokolo, po sebarealizácii, po tom, ako môcť žiť plnohodnotný zdravý život, starať sa o seba o svoje zdravie, o svojich blízkych. Ja mám pocit, že v tomto sme úplne rovnakí, či ženy, či muži, tam ako nevidím nejaký rozdiel. Potom tie nejaké preferencie tých životných štýlov, tie podľa mňa sú rodovo ovplyvnené, lebo ako sú proste typy mužov, ktoré sú viac orientované na rodinu a potom sú typy mužov, ktoré sú viac orientované na taký ten akože dobíjanie si pozícií v tom vonkajšom svete, či už svete biznisu alebo ja neviem, médií, umenia, výskumu alebo ja neviem, už podľa toho, v akej oblasti sa ten muž pohybuje, čo je preňho taká tá akože profesionálna výzva a mám pocit, že v tomto smere ten pomer asi...
(zvonenie telefónu)

I: A napadá ťa nejaký zážitok s nejakým pánom, ktorý by...

R: Tak napadajú ma rôzne zážitky, obzvlášť teda s tými, teda sprostredkovane, cez ten diel o tých rozvedených mužoch a potom následne aj osobné stretnutie s mužom, ktorý inicioval zákon o striedavej starostlivosti, ako právnik profesiou, po rodine, zostal vlastne bez rodiny, bez dieťaťa a začal vlastne ako keby riešiť na svojom príklade tú celospoločenskú situáciu tých mužov, to mi tak utkvelo.

I: Hovorila si o tom právnikovi, čo inicioval zákon...

R: Áno, nový zákon, ktorý vlastne hovorí o tom, že po rozvode manželia sa budú striedavo starať o dieťa. Je okolo toho veľmi veľa akože rozporuplných reakcií, ale bohužiaľ, je nutné asi aj stanovovať tieto veci aj zákonom, lebo vlastne tá vyspelosť tých párov vlastne po rozvode, riešiť tú špecifickosť tej situácie v tom období tých zranených citov a ešte pretrvávajúcej akože nevraživosti, lebo veľa ľudí má problém akože rozísť sa nejakým uvedomelým priateľským spôsobom a dohodnúť sa na nejakých pravidlách, ktoré by to dieťa nejak nepoškodzovali, tak bohužiaľ, v tomto si myslím, že tam akože sa ukazujú tie charaktery tých ľudí aj tá ich schopnosť nejako spracovať tú situáciu. Lebo ako každému sa to môže stať, nikto si nemyslí, keď vstupuje do vzťahu, že sa bude rozvádzať... Alebo že sa bude deliť o dieťaťa ako rozvedený, nikoho to nenapadne v prvopočiatku a tým pádom akože ľudia nepočítajú s tou eventualitou a keď ich zaskočí tá eventualita, tak im pripadá ako nejaký proste podraz od osudu alebo niečo, čo si proste nezaslúžia a taká tá neochota tomu čeliť a také to neustále bojovanie s tou situáciou vo vnútri, akože nebudem ju akceptovať, budem bojovať s tým partnerom, budem hľadať vinníkov, tak to sú také veľmi zvláštne veci a to si myslím, keď už hovoríme o tých rodových stereotypoch, tak špecificky ulietavajú ženy a špecificky ulietavajú muži, hej, že tam ako tie rôzne typy patologického správania pre tú situáciu sú podľa mňa akože špecifické rodovo.

I: A v čom?

R: No tak vo využívaní tých nástrojov tej pomsty, akože bohužiaľ si treba uvedomiť, že my ľudia nie sme len dobrí, hej, že máme proste svoje zlé stránky, temné iracionálne stránky, pudenia rôzneho druhu a že proste nejakým spôsobom sa často meníme na také tie deti na pieskovisku, ktoré sa trieskajú lopatkami po hlavách a bohužiaľ, často sa tak deje, i keď trebárs... v mnohých stránkach života sú tí ľudia uvedomelí a zrazu, keď sa jedná o nejaké stránky života, ich súkromie, tak sa proste správajú jak tie deti s tou lopatkou a proste, keď na tom pieskovisku boli zvyknuté vyhrávať, lebo proste boli zvyknuté byť silnejšie, tak to chcú aj v živote. A pokiaľ boli zvyknuté, že dostanú po hlave, tak proste aj v živote zaujímajú tú rolu proste tých čo proste sú ohrozené tými silnejšími deťmi. A toto by som prehodila na ten vzťah mužov a žien, že proste sú ženy agresorky a sú muži agresori a sú proste, ja neviem, muži submisívni, ktorí majú tendenciu byť obeťami a sú proste ženy submisívne a majú tendenciu byť obeťami. Ako ja si myslím, že čo povaha a temperament to špecifický prípad a tam by som to akože to také polarizované delenie na tých mužov agresorov a ženy trpiteľky mi akože nepripadá v poriadku, že nemyslím, že to tak je. Na druhej strane si myslím, že ako keby.... že ako, no proste, že je to ešte pomerne jednoduchá situácia, keď sa jedná o dvoch dospelých ľudí, ale ako náhle sú tam proste akože v hre tí ďalší rodinní príslušníci, teda deti, tak tí ľudia viac stoja pred nejakou tou nutnosťou to nejako dospelo riešiť. Takže, ja neviem, tá genderovosť je o dospelosti, že do akej miery sme schopní správať sa dospelo a akceptovať proste jednak to, že pieskovisko má u každého iný rozmer, že niekto už možno chce žiť za hranicami pieskoviska a že keď dostal lopatkou po hlave, tak je prekvapený a nahnevaný a následne už akože má chuť celé pieskovisko zabetónovať. Neviem, či nerozprávam moc metaforicky.

I: A zmenilo nejakým spôsobom, či už stretnutie s týmto pánom konkrétnym alebo celé to natáčanie nejako tvoje vnímanie tých ženských a mužských rolí?

R: Určite zmenilo. Som akože senzitívnejšia vo vnímaní tých mužských slabostí, v zmysle teda, že neposudzujem ich už tak polarizovane, že nemám to také vyhranené, že proste sme ten ženský a mužský klan, ale že som taká... ako keby som akceptovala rôzne podoby bytia viac, mám pocit a zisťujem, že si to aj viac všímam, že je to pre mňa čitateľnejšie, že po tomto vlastne zážitku je to pre mňa čitateľnejšie v zmysle, že som sa možno oslobodila od nejakých nastavení alebo stereotypov, že mi to dalo istým spôsobom istý odstup od tejto témy.

I: A vieš aj nejako konkrétne povedať, že ktoré konkrétne predstavy alebo stereotypy sa zmenili? Alebo ich vnímaš inak teraz?

R: No napríklad vnímam inak, vlastne také to mužské utrpenie po tom rozvode. Začala som si to viac uvedomovať, že ako keby iným spôsobom trpia tí muži a iným spôsobom trpia tí muži, ale že ako keby ten pocit tej straty kontinuity života, lebo ako povedal Bergman, tak že proste ako najväčšie traumy pre toho človeka je vlastne smrť, ale vlastne rovnaká je... teraz to nechcem zle citovať, ale môžem sa niekde doma pozrieť, že ako to povedal on...

I: Stačí parafráza.

R: A že ten rozvod, že toto sú také kľúčové momenty v živote človeka, kde vlastne ten človek zreje. Že je to také to vyčlenenie sa z toho rodového zabehnutého systému, že akože vydáš sa, budeš mať dieťa alebo len budeš mať dieťa a nevydáš sa, že budeš žiť v partnerstve. Že vlastne také to vypadnutie z toho, tou tradíciou nejako navelenými ako predstavami o svojom bytí a nebytí sa ten človek automaticky dostáva do situácie, že to preriešuje. A tam podľa mňa dochádza k nejakému takému osobnému zreniu, že ako... tak si človek uvedomuje, že na jednej strane je to aj také, také nejaké dvere do iného bytia alebo iného sveta, že vlastne človek si opätovne musí prehodnocovať všetky tie stereotypy, ktoré považoval za samozrejmé, aj očakávania, ktoré mal, a či už muži alebo ženy, podľa mňa tam sa stávajú dospelými ľuďmi.

I: A prekvapivé pre teba bolo, čo presne? Že muži to vnímajú ako keby inak alebo to, že muži to vnímajú inak, ale tá situácia alebo ten proces, ktorým prechádzajú je podobný?

R: Určite to vnímajú inak, v zmysle, že iné veci ich trápia, hej že sú viac prepojené s ich mužskosťou ako ich ženskosťou....

I: Skús konkrétnejšie.

R: Tak ja neviem ako mužskosť v zmysle, zabezpečiť rodinu, byť dobrým otcom, byť dobrým mužom, uspokojiť ženu a byť jej partnerom. Ako podľa mňa to majú dosť ťažké tí muži...
(zvonenie telefónu)

R: V čom je to iné? Že sa to týka ich mužskosti, ich schopnosti zabezpečiť tú rodinu, udržať tú rodinu, postarať sa o tú ženu v zmysle, ju uspokojovať ako partner alebo proste či už sexuálne alebo psychologicky alebo mentálne alebo... lebo akože ženy sa často rozvádzajú akože z mentálnych dôvodov, že považujú partnera za nepostačujúceho po mentálnej alebo ekonomickej stránke alebo sexuálnej stránke, hej, keď sa tu bavíme otvorene. Proste každá žena má nejaké nároky a keď v jednej chvíli má pocit, že si akože od života zaslúži niečo iné alebo akože viac a má tú odvahu to riešiť tak radikálne tak proste ten muž... Či už je ten muž ten opúšťaný alebo je tá žena tá opúšťaná z podobných dôvodov možno, že ten muž, ja neviem, čo hľadá, možno tiež hľadá mentálny stimul, možno sexuálny stimul, je to projekcia jeho nenaplnených ambícií, možno je tá žena proste obeť toho, že nežil život aký chcel, proste tam sú stovky dôvodov a patrične odmeny, že človek si to skôr či neskôr tak či tak vyžerie hej, proste tú... Si myslím ja, ale možno aj nie, možno že tam nefunguje nejaká tá spravodlivosť že...Ale podľa mňa je to akože aj pre tých mužov ťažké akože ustáť ten vzťah v zmysle, ak je tá žena rozvinutá po rôznych stránkach a dneska proste tie rodičovské stereotypy, v ktorých sme ako generácia vyrastali, hej, tak, tam nebolo veľmi bežné sa rozvádzať, rodiny držali po kope, hej, ženy bežne zatínali zuby a držali rodinu. Považovalo sa to za záležitosť dobrej výchovy a slušnosti a proste partneri aj keď sa spolu nudili alebo spolu trpeli, tak udržiavali tú rodinu ako z nejakých dôvodov a považovali to za rozumné riešenie a je dneska tiež veľa rodín, ktoré možno fungujú tak akože zvonku možno na tomto princípe, ale možno vo vnútri je tam ďaleko viac lásky, ako to vyzerá, že proste zvonku to možno vyzerá ako nejaký stereotyp, ale môže to byť založené na takom nejakom ešte stále uspokojení tých partnerov obidvoch, či muža, či ženy.

I: A v čom si myslíš, že sa to zmenilo, že v tej našej generácii sú tie rozpady častejšie?

R: Je to také akoby neurotizujúce sú tie také podnety a možnosti. Že my vlastne absolvujeme veľmi veľa podnetov, tých stereotypov, sociálnych, kariérnych stereotypov, ale nových, že proste, je nám hovorené, že všetko je možné. A že proste áno, ale vykúpením za to je naša energia, náš čas, naše fyzické zdravie, proste... že za istý životný štýl sa neviem platí nejakým výkonom alebo nejakým nastavením, ktoré musí eliminovať niektoré, možno bežné ľudské potreby relaxovať alebo hej, čiže, k tomu extrémnemu výkonu patrí aj nejaké také sebadisciplinované potláčanie niektorých ako potrieb, ktoré možno v tej generácii našich rodičov... Tam akože ten systém nastavoval to, že nikto nemohol rozmýšľať nad vecami, proste, bolo to nejako nastavené a kto vytŕčal, tak proste nemal moc šťastný život, takže ľudia sa skôr snažili prispôsobiť. Boli skôr vedení k tomu prispôsobovaniu, k tomu potláčaniu nejakej takej tej individualizácie. My sme naopak atakovaní, aby sme hľadali vlastne, kto sme, čo aj šťastne robíme, ale vlastne tým, že sme nejakým spôsobom neni preddefinovaní, ako samozrejme, nemôžem to paušalizovať. Ako boli aj za socializmu intelektuálne rodiny, ktoré vychovávali deti s istým intelektuálnym pohľadom na život, ale proste, keď si zoberieme takého bežného, priemerného Slováka, ktorý je produktom bežných priemerných slovenských rodičov, bol vychovávaný v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch. Bola to taká z hľadiska výchovy detí pomerne vyrovnaná doba, proste fungovali škôlky, tábory, športoviská, akože všetky deti mali viac menej podobné možnosti, hej, nebolo to rozsortírované ekonomicky ako je to teraz, že ja neviem, ten kto môže, dá to dieťa študovať niekde, ja neviem, že do Londýna alebo ja neviem, do Paríža a využije svoje spoločenské kontakty aby ho predsunul ako spoločensky dopredu, čiže také to ako obrovské možnosti a obrovské rozdiely a zároveň aj taká tá obrovská frustrácia z toho, čo nemôžeš mať, nebola. Ja si myslím, že dnes je ďaleko komplikovanejšie vôbec vychovávať dieťa, že je to ako keby spojené vlastne s vyrovnávaním sa so všetkými týmito vecami, že akým spôsobom ho vlastne viesť k tomu, aby sa o seba vedelo postarať a aby obstálo, či už na trhu práce alebo aj v tých vzťahoch, že proste to je... veľmi asi komplikovaná záležitosť. Čím som staršia, tým viac si to uvedomujem, že... Jednak som akože možno tolerantnejšia voči rôznym úchylkám rôznych ľudí, že nejakým spôsobom ako keby... mám také prirodzené nastavenie tolerovať rôzne typy čudákov, ktorí sa vymykajú z takého bežného stereotypu aj ma tí ľudia svojim spôsobom zaujímajú, že prečo to tak je alebo že... hlavne pokiaľ sú to inteligentní ľudia, lebo tento extrém, že niekto je inteligentný, scestovaný, vzdelaný a z nejakého dôvodu má akože iný životný štýl, ktorý nezodpovedá bežnému stereotypu, tak minimálne je to zaujímavé, hej, že to nejakým spôsobom, že to vzbudzuje záujem.

I: A myslíš, že tie zmeny, o ktorých si hovorila, dopadajú viac na mužov alebo viac na ženy alebo aj aj?

R: ja si myslím, že je to aj aj....

I: Alebo dopadajú nejako inak?

R: Ja mám pocit, že ženy sú akoby fyziologicky pružnejšie v tom nastavení, že tak sa mi to zdá, že tým, že boli skôr ako keby, mám taký pocit, že sme fyziologicky skôr stvorené k takej akceptácii a takej ako plynutie s prúdom života, že kladieme menší odpor. A tým, že táto doba je plná zmien, tak ja mám pocit, že... ženy sa vedia lepšie vyrovnávať s tými vecami, To je možno môj pocit, lebo ja som žena, že sa mi to akože zdá... z môjho pohľadu takto. A väčšinou, keď poznám vyrovnaných mužov, tak majú veľmi rozvinutú tú ženskú zložku, že... takéto kvázi mužské, to výkonné, to racionálne majú vyvážené s tým ženským, emotívnym, citovým, dávajúcim, starajúcim sa. Že to sú väčšinou osobnosti, ktoré majú silne rozvinuté ženské ja. To akože naozaj, keď niekto až tak akože oslní svojou vyrovnanosťou, tak väčšinou sú tí muži už v strednom veku, že už majú niečo odžité a ako... ale to je vždy asi také, ten vekový rozdiel. Ten pohľad o 10 rokov dopredu zrejme vždycky práve, že tú skúsenosť o 10 rokov menej, že človek obdivuje možno, akože niečo, čo možno neobdivuje u svojich generačných súputnikov, že možno je to taká generačná záležitosť. Tak si myslím, že muži tak dozrievajú okolo tej päťdesiatky, že tam akože sa z nich stávajú, že buď akože to odumrie, čo tam bolo a už tam neni nič alebo sa to rozvinie. Neviem, ale tak to je taká veľmi subjektívna záležitosť, že to mám pocit, že tam dochádza u nich k nejakej takej vyrovnanosti väčšej, takej akceptácii života. Že tam sa u nich začína rozvíjať taká tá akceptujúca ženská zložka osobnosti viac. Ale nemôžem to paušalizovať.

I: To sa asi nikdy nedá.

R: Možno už taká tá nejaká väčšia blízkosť smrti, to uvedomovanie si tej dočasnosti, čo mám pocit, že u žien tá dočasnosť je permanente prítomná, že už tým menštruačným cyklom, hej že je to také to mesačné nastavenie, že stále je tam tá dočasnosť, to vnímanie, prítomná fyziologicky, že... nie sme tak fixované na nejakú prítomnosť ako sú trebárs muži. Že sú ďaleko viac fixovaní na nejaké svoje výkony alebo nejaké svoje zadania, ciele alebo aj v rodine, keď je ten muž akože rodinne založený tak zase fixovaný na to, čo sa deje v tej rodine aktuálne. Ženy mám pocit, že si dokážu vždycky tak pomimo žiť taký ten svoj akože, tú svoju smrť si stále prežívajú, že sú viac na ňu pripravené, mám pocit. Ale ako, to môže byť len dojem.

I: A napadá teba nejaký tvoj osobný zážitok, keď si sa cítila buď zvýhodnená alebo znevýhodnená, preto že si žena? Hocikde, ja neviem, v práci, v škole, vo vzťahoch. Môže to súvisieť so zdravím, hocičo.

R: Neviem, či som sa cítila niekedy zvýhodnená. Ja mám skôr pocit, že v rámci toho, čo robím a ako žijem som sa cítila skôr znevýhodnená, lebo vlastne ten životný štýl, ktorý ja mám neni veľmi tradičný...

I: Môžeš ho nejako popísať?

R: No tak akože, až mám obavu to popisovať, aby mi to niekto neukradol.... No neviem, také to... Taká tá istá sloboda a nezávislosť, ktorú človeku dáva taká tá schopnosť postarať sa sám o seba, že...

I: Že si vieš v zásade zarobiť na to, čo potrebuješ.

R: Áno a že robím to, čo ma baví, že môžem robiť prácu, ktorá ma bavím, že sa mi v nej darí, že proste zatiaľ tie príležitosti stále prichádzajú. Tak to je asi, tak by som povedala, až také drzé to hovoriť, lebo, asi je to neprenosná skúsenosť pre možno iné typy žien, ktoré možno žijú niečím iným a vidia to zase skreslene. Ťažko povedať, ja mám pocit, že všetko je za niečo.

I: A máš pocit, že si trebárs ty, aby si mohla takto žiť, musela niečo obetovať?

R: No iste.

I: Čo konkrétne?

R: Pohodlie, voľný čas... proste nejaké také ako... také relaxovanie si v tej ženskej zložke osobnosti, že nechám všetko tak ako je, že neriešim, proste, že riešim naopak. Stále riešim, musím proste reagovať na veci, na príležitosti, neustále byť ako v pohotovosti a v nejakom výkone.

I: Máš pocit, že sa musíš chovať ako keby mužsky, v tom stereotypnom rozdelení?

R: Musím sa chovať výkonne. Neviem, či to je mužské správanie. Musím sa chovať ako keby... pripravene, výkonne, trénovane... musím sa chovať ako športovec, ktorý musí byť stále pripravený na výkon.

I: A máš pocit, že trebárs, keď si to porovnáš so svojimi mužskými kolegami, že máš nejakú výhodu alebo naopak nevýhodu?

R: V tomto smere to vnímam veľmi negenderovo. Si myslím, že v tomto smere tie príležitosti sú o schopnostiach nejako dostáť tomu, čo sa očakáva, to znamená, že akože vypomerovať to individuálne k tej takej tej verejnej tvári, ktorú človek nejakým spôsobom akože ukazuje a potom ako to nejako vypolarizovať s takým tým súkromným naplnením. Je to akože komplikované, ale je to pre každého zrejme ako individuálna záležitosť a nemôžem povedať, že by som mala nejaké výhody alebo nevýhody, proste. Boli situácie, keď som vnímala ako nevýhodu, že som nedokázala byť dostatočne drzá alebo arogantná, že som to vnímala ako nevýhodu. Že proste nemám v sebe tú, taký ten atavizmus, zvíťaziť, bojovať, použiť akékoľvek zbrane. Že toto niekedy som vnímala ako svoju nevýhodu a musela som sa učiť takým iným technikám ako v takejto situácii reagovať, aby človek nemal pocit prehry.

I: A vieš popísať nejakú takúto situáciu?

R: No tak určite je, že veľa situácií, v ktorých proste čelíš agresivite... Samozrejme, že človek nerád je v takých situáciách, ale niekedy sa im nedá vyhnúť. To je to, čo som hovorila, že ľudia nie sú len dobrí, stále treba rátať aj s takými pudovými záležitosťami. A podľa mňa, keď je človek na to pripravený, tak ho to potom neprekvapí a neni sklamaný. Že nemá očakávania, že to bude nejak inak alebo že to bude... svojim spôsobom ako... Neviem, to je zložitá téma. Ty si čo myslíš?

I: Čo si myslím o čom?

R: O tomto, čo hovoríme.

I: O mužsko-ženských roliach alebo o tom, ako má človek zvládať agresivitu?

R: O tom druhom.

I: O tom druhom?... Asi si každý musí vytvoriť nejaký vlastný spôsob reakcie na to. Neviem, mne napríklad, že z fyzickej agresivity mne je zle. Ako fakt, že fyzicky, že keď vidím, že sa niekto v okolí, ja neviem, nejakú bitku, tak mi je fyzicky zle. Zároveň viem, že so svojou konštrukciou asi nemá akýkoľvek význam nejako zasahovať. Čo zase mi pripadá zbabelé na druhej strane. Ale pri takej tej nefyzickej agresivite... Asi si každý musí vytvoriť nejaký taký svoj spôsob, či už je to asertivita alebo je to ignorácia toho, čo sa deje. Tiež asi záleží od situácie, v akej sa to deje.

R: No, podľa mňa je to akože pre ženy ten mužský svet v tejto agresívnej podobe je proste absurdný, že akože mi niekedy nechápeme, čo oni riešia v tých situáciách. Ale to zase môže byť výhodou, lebo keď je človek v takom tom mužskom kolektíve a keď si oni začnú riešiť tie svoje boje, tak tým, že to človeka nezaujíma, tak vlastne z toho môže vyťažiť aj nejakú výhodu.

I: Napríklad? Vyťažila si ty z toho niekedy nejakú výhodu?

R: Tak áno, máš výhodu človeka, ktorý neni zaťažený tou situáciou. Si o krok dopredu, lebo riešiš zadanie a neriešiš... také tie bojovnícke rituály, že vlastne sa zameriavaš na tú podstatu a nie na to okolo.

I: A brala by si to, že to je tvoja konkurenčná výhoda oproti tým ostatným? Alebo je to skôr také, že v tej konkrétnej situácii vieš zostať nad vecou?

R: Vždy je asi výhoda, že som nad vecou, lebo človek vlastne nie je zahltený nejakou emocionálnou alebo pudovou zložkou tej situácie. lebo, či si to priznáme alebo nie, tak akože nás to veľmi riadi to nastavenie. Pokiaľ tomu dáme priestor.

I: A ty sa v práci často stretávaš s tým, že tam fungujú pozičné boje?

R: Tak to sú také akože iracionálne záležitosti niekedy. A človek to už tak prirodzene zvláda, lebo už je na to zvyknutý a proste, keď odhrnieš záves a prejdeš cez dvere. tak najskôr ten záves musíš odrhnúť. takže to mi už príde také, že sa človek už len tak v duchu pousmieva nad tým, že čo vlastne ľudia potrebujú najprv ako odventilovať, aby sa dokázali najskôr sústrediť na nejaký výkon.

I: Vedela by si popísať aj nejakú konkrétnu situáciu?

R: Čo myslíš?

I: Konkrétnu situáciu, ktorá by to nejako ilustrovala.

R: Asi rozprávam moc abstraktne, tak je mi to ľúto.

I: Trošku. Skús. Však vôbec nemusíš nikoho menovať...

R: Tak trebárs, že sa muži v štábe pohádajú, že každý chce jesť inde alebo trebárs, že... Niekedy majú takú čarovnú schopnosť sa rýchlo dohodnúť, že sa všetci prispôsobia jak na povel. A potom z rovnakého, nejakého iracionálneho dôvodu všetci chcú niečo iné. A proste sa na tom zabrzdia a nie sú schopní učiniť konsenzu, že kde teda sa ten obed vykoná... A teraz akože jedna možnosť je zapojiť sa do tohto ich súboja akože, že kde teda ten obed bude a druhá možnosť je odsmerovať tú pozornosť nejakým takým želaným smerom, že to vlastne vôbec nie je dôležité. Že dôležité je, že sa najeme, hej? Alebo sa potom snažiť nejako vymediovať tú situáciu, dobre tak ty chceš to, ty chceš mäso, ty chceš halušky, ty chceš hento, hentam budú mať všetko, tak ideme tam. Ako... V princípe takéto nezapájanie sa do týchto bojov umožňuje častokrát... Ale to bola akože fakt taká najelementárnejšia situácia. Tam sa dejú rôzne rozhodovacie procesy, že ja neviem, beží nejaká situácia, nejaké natáčanie alebo ja neviem, nejaká porada a teraz sa iracionálne zabrzdí na to, že proste sa tam nejakí štyria ľudia dostanú do sporu, že každý chce niečo iné, pričom ale všetci keby si to racionálne uvedomili, tak to vôbec nie je podstatné pre vývoj tej situácie, ale ako nejak ľudsky sa zabrzdia na nejakej veci a začne sa to "riešiť". Tak to sú také situácie, kedy si uvedomujem tú prevahu v tých ako keby z tých iks skúseností a iks natáčaní, že človek sa nezabrzdí na tom, že nenechá prevalcovať tú energiu... Nenechá tou energiou prevalcovať nejaké to pozitívne nastavenie ako doriešiť problém, ale proste sa snaží ako keby rozhrčkať tú situáciu, nejakým spôsobom ju vymediovať, aby sa proste pokračovalo v tom ako konštruktívnom nastavení tej situácie.

I: A mala si ty niekedy problém so svojou autoritou? Že si si ju musela nejako vydobíjať?

R: Mnohokrát.

I: A napadá ťa nejaká situácia?

R: Tých situácií sú stovky. To je proste ako základ pri takých riadiacich činnostiach k akým réžia patrí, že človek musí mať nejaký rešpekt, aby dokončil, čo chcel, lebo inak by sa fakt akože dostal do situácie, že všetci si diktujú podmienky a on nikdy nedokončí, čo chcel. To je ako nevyhnutné si nejakým spôsobom si obhájiť to svoje. Takže, áno, áno.

I: A zažila si niekedy alebo mala si pocit, že to niekedy súviselo s tým, že si žena, blondína, mladá žena?

R: Určite mnohokrát a je to ťažko akceptovateľné pre niektorých ľudí. Ja sa nenechám vtiahnuť do niektorých súbojov. Ja to vždy sa snažím ako uzemniť tým, že roztápam tú agresivitu nejakým pozitívnym prístupom. Že nejdem do konfliktu, sa zasmejem alebo že proste, o mnoho lepšie to pôsobí na ľudí. Ako náhle by som sa zabrzdila a začala riešiť tú situáciu, tak všetka energia, ktorá má ísť do výsledku by išla do tej situácie. Čiže jediná možnosť je vlastne pacifikovať tých ľudí a rôzne ich atavizmy, aby sa proste dosiahol ten výsledok. pretože to inak nejde.

I: Vieš povedať nejakú konkrétnu stratégiu pacifikácie?

R: To je veľmi zložité. Možno apelovanie na ich profesionalitu, na časové faktory, na honorárové faktory... Na nutnosť sa podriadiť, aby sme dosiahli cieľ. Také stále vracanie to k tomu cieľu: dobre, ale poďme zase...

I: Takže vracanie sa k tej racionalite? Alebo pragmatizmus možno?

R: Ani nie že racionalite, k tomu cieľu. Lebo to nie je vždy racionálny postup. Lebo niekedy sa dohadujeme, ja neviem, o zábere alebo niečo a to vlastne nemá veľký racionálny základ. Lebo tá tvorivosť veľmi súvisí s intuíciou, tam každý to vidí inak intuitívne a keďže sú to akože umelecké osobnosti, tak človek musí rešpektovať ten pohľad na vec iný, ktorý môže byť obohatením tej situácie alebo toho aktéra, ktorý je natáčaný... Teraz hovorím o tejto práci, ale čo sa tiež deje aj v tej manažérskej práci, že keď sa niečo deje alebo riešim alebo nejaký projekt posúvam kupredu. Myslím, že som sa naučila rešpektovať talent niekoho iného, myslím si že o tom aj je dobrý riadiaci pracovník, či už je to režisér alebo producent alebo manažér alebo hocičo iné, že dokáže využiť tie danosti tých ľudí v tom pozitívnom slova zmysle, že si je vedomý, že ten jeho ohľad na vec neni ten jediný správny a že... Aj jeho kvality sú obmedzením na opačnej strane a že dokáže akceptovať ako keby inak nastavenú osobnosť, s inými danosťami, sledujúcu napríklad iné ciele. Ja si schválne vyberám do tímu spolupracovníkov, ktorí rozmýšľajú úplne inak ako ja. Ja sa nikdy neobklopujem ľuďmi, ktorí to majú rovnako, lebo vnímam takýto ten súboj temperamentov, pováh a nastavení ako veľmi výhodný pre výsledok, lebo, keď každý má nejakú časť pohľadu, že vidí nejakých 30% z kruhu a keď každý má vhodne tých svojich 30%, tak sa odkryje vlastne celé to spektrum. Takže v tomto smere... Akože zase nemôžu to byť úplne opačné typy, lebo to by nefungovalo. Musí tam byť akože taká tá schopnosť spoločne dosahovať ciele. Ja neviem, ja mám pocit, že táto práca ťa vychováva k nejakému takému tímovému správaniu, čiže v tomto možno všetci sme viac tímovo nastavení, lebo sme závislí jeden na druhom. Ale to je špecifikum tejto práce. Ale to majú podľa mňa aj lekári alebo ja neviem, každý kto je závislý... že proste si každý uvedomuje, že je zložka, že tam nejde o neho, ale že ide o vec. Tak v optimálnom prípade to tak je. Tak samozrejme, boli situácie, kedy som bola šokovaná správaním niektorých členov štábu, ktorí ďaleko prekračovali nejaké také profesionálne správanie a bohužiaľ aj toto musí režisér proste riešiť. A ako sme hovorili, pacifikovať tých ľudí alebo ich nejak vracať do hraníc, ktoré majú mať pri tom správaním a nie je to vždy príjemné, dochádza k veľa konfliktným situáciám a vlastne odoberá to, samozrejme, energiu. Ale potom sa človek naučí akože si to nebrať k srdcu a tak to tak po ňom stečie v podstate. Jasné že si to uvedomí, keď príde domov a zavrie dvere, tak tie nánosy z toho dňa tam akože sú, ale je to akoby proste nutné to robiť. Lebo bohužiaľ ľudia majú často tendenciu... Minule som bola na tenisovom zápase, čo ja teda moc nechodím na tenis. Ja som bola prekvapená, ako dlho ľudia vydržali disciplinovane sedieť na tých majstrovstvách tenisových a sledovať len dve hráčky, ktoré hrali tenis. Proste s akou pokorou tam sedeli, kľudne, nikto sa nikam neponáhľal. Mňa vždy fascinuje ako sú ľudia netrpezliví... proste sú nesústredení, nekoncentrovaní, nechcú proste vydržať, kým ten výsledok sa dosiahne, hej, že to naozaj... Mňa to niekedy až privádza do úžasu, ako tá detská zložka osobnosti proste prevládne. Taká tá... veľa ľudí, ktorí sú kreatívni, sú zároveň aj veľmi hraví, že niekedy sú menej dospelí ako by mali byť, takže tam človek na to tiež naráža, že človek to musí tak krotiť všelijako, tak s takým tým nadhľadom, lebo inak by si neporadil s tou situáciou.

I: Keď sa vrátim k tomu, že ty si vravela, že máš taký, povedzme že netypický životný štýl. Mala si niekedy pocit, že ťa niekto odsudzuje za spôsob, akým žiješ?

R: Tak ja moc nerozprávam o sebe, ako žijem, snažím sa to brať ako súkromnú záležitosť a to je asi najlepšia obrana pred akýmkoľvek odsudzovaním, že sa nejako nevystavujem akože skúmavým pohľadom, takže...

I: Ja neviem, a v nejakej užšej alebo širšej rodine, nikdy to nikto nekomentoval? Presne susedia alebo ľudia, ktorí ťa poznali v detstve...

R: Opakujem, ja o sebe moc nerozprávam, takže ja sa snažím ako nejakým takým hodnotenia vyhýbať, čo už z mojej strany na niekoho alebo z niečej strany na moju adresu. Snažím sa udržiavať takú tú mierovú zónu, že ja neútočím a automaticky očakávam, že nebude útočené na mňa, takže toto je moja obranná stratégia.

I: A vychádza to?

R: Ale tak ako väčšinou áno.

I: Lebo ja si vypočujem aj veci, o ktoré vôbec nestojím, že by som si ich mala vypočuť a napriek tomu.

R: Ja potom mám tendenciu, že začnem zrkadliť, že to isté robím tomu človeku, ale tak mu to robím, že si je vedomý toho, že mu to robím naschvál a väčšinou sa ľudia potom spamätajú a prestanú sa starať ako kam sa nemajú starať. Ale u blízkych ľudí je to niekedy, že proste nemá tú silu tomu čeliť a aj chce byť ovplyvňovaný, lebo proste zase je mu to aj také, sa mu to zdá zdravé nechať sa do istej miery ovplyvniť, tak tam sa snažím väčšinou zverovať sa ľuďom, ktorí si to zaslúžia, že sú dostatočne uvedomelí na to, aby dali nejakú objektívnu spätnú väzbu. V tomto si myslím, že tie senzory si človek nejako tak vekom kultivuje a že už sa aj má dostatočne rád na to, aby sa dával do rúk niekomu, kto proste...

I: Ja som teraz nemyslela, ani úplne že osobné hodnotenia, ale také tie, čo ja viem, či niekto niekedy kritizoval to, že si sa rozhodla študovať réžiu alebo že ju aj robíš?

R: Ja som inak vyštudovala scenáristku a filmovú vedu, takže k réžii som sa dostala postupne vlastne, ale bola to moja ambícia od začiatku, ani som sa tým netajila.

I: A doma to brali úplne v pohode? Nijako nekomentovali ten výber?

R: To nikto nekomentoval. V našej rodine sa také veci nekomentovali, každý robil, čo uznal za vhodné. Ja som nikdy nemala typ dominantného otca, ktorý by ma chcel vidieť ako poslušné dievča, vďaka bohu, môj otec je taký človek, ktorý je veľmi mierny a taký prírodný, on má rád prírodu a hory, čiže ten model oca ako muža bol taký, že nezasahoval, len tak občas jemne niečo okomentoval. Vždy mi nechával dostatočný priestor. A do dneska sa vieme vzájomne ospravedlniť, keď si uvedomíme obidvaja, že sme na adresu toho druhého vyniesli niečo, čo sa ho mohlo dotknúť, jeho integrity, tak doteraz sa vieme ospravedlniť, čo je podľa mňa akože úžasná vec. Že aj keď teda dôjde k nejakým konfliktom, lebo veď samozrejme že dôjde, ale je tam vždy potom tá snaha to odkorigovať po nejakom týždni, čase alebo proste nejakou formou dať najavo, že teda áno dobre, beriem akceptujem, robíš ako najlepšie vieš. Ale aj z mojej strany, akože niekedy sú tie očakávania na tých rodičov možno aj zbytočne vysoko nastavené. Potom si vždy musím uvedomiť, že proste oni majú iný životný štýl, žili v inej dobe, majú inú predstavu o všetkom ako je tam nejaká nutnosť konsenzu. Ale niekedy je to veľmi komplikované, najmä keď sa človek akože dlhšie nevidí s tou rodinou, tak si vlastne uvedomí, ako odlišne sú tie životy nastavené, že tie trecie plochy sa musia vytvárať tou komunikáciou a vlastne vysvetľovaním toho, čo človek žije, lebo tá doba a tie parametre toho života, čo pre nich boli ako prirodzené tak jednoducho to už dávno nie je, proste už to je inde. Na človeka sú iné očakávania, človek sa správa inak...

I: A chceš hovoriť aj konkrétne?

R: Ja neviem, taká tá bezohľadnosť, hej, že ja si niekedy pripadám strašne bezohľadná. Všeobecne si niekedy pripadám bezohľadná, ale vlastne si uvedomujem, že je to ako nutné ... vyčerenie situácií, že ľudia niekedy potrebujú natvrdo vidieť, aké to je. A keď má človek schopnosť to vidieť a pomenovať, tak si proste nepomôže a urobí to, čiže to je možno niečo také, čo voči tej staršej generácii môže vyzerať ako nejapné správanie, ale pokiaľ je to spojené s nejakým láskavým prístupom a proste snahou nejako... akceptovať aj niečo úplne iné, tak si myslím, že to môže fungovať aj úplne dobre, len...

I: A keď sa na to pozrieš z tej druhej strany, máš pocit, že tam je akceptácia alebo pochopenie presne toho, čo si ty pomenovala, ž sme iná generácia v inej situácii?

R: Tak ja si myslím, že to je individuálna záležitosť. Že tá akceptácia záleží od takej tej osobnej zrelosti, že sa to nedá paušalizovať.

I: A tvoji rodičia?

R: Tak majú s tým problém často, to je jasné.

I: S čím napríklad?

R: So všetkým. Ako žijem, aké ciele sledujem, koľko cestujem, ako sa vyčerpávam, proste... ja neviem... ako je to pre nich akože...

I: V tých cieľoch je tam niečo, čo im vadí konkrétne?

R: Konkrétne?

I: Neviem, či je to proste to, že dávaš prednosť práci pred niečím iným?

R: Ja nemám pocit, že dávam prednosť práci, to je zase taký ten pohľad zvonku.

I: Práve preto. Ja len chcem rozumieť tomu slovu ciele, že možno tomu nie úplne dobre rozumiem.

R: No, že.... možno také to nastavenie tých priorít, čo človeka baví, čo ho nudí, čomu sa mu nechce venovať pozornosť. Pre mňa je napríklad čas veľmi vzácna vec, takže ja keď môžem byť chvíľu sama, proste len tak si byť, tak to považujem za veľmi príjemne strávený čas. Napríklad, o istých témach sa mi nechce rozprávať, že ... jednoducho, lebo už dopredu viem, že tam k tomu zdieľaniu nedôjde, lebo akože tá téma bola predmetom mnohých debát predtým...

I: Chceš povedať aj príklad alebo radšej nie?

R: Tam je veľa príkladov. Ja som bola prvá, ktorá sa rozviedla v rodine. Ja som sa vlastne po osemročnom manželstve rozvádzala a celá rodina to prežívala akože intenzívne. A bolo to pre celú rodinu akože očistný proces. Potom spôsob, akým som sa ja s tým vyrovnávala, ako som si zmenila život, ako si prehodila tie hodnoty, očakávania, akože... Ja som omnoho šťastnejšia, čiže... To musím skonštatovať. A ja som predtým žila taký ten klasický manželský život podľa tých pravidiel, ako sa to teda má.

I: To znamená?

R: Že hlavne sme jeden pre druhého, až potom sme spoločenské bytosti, čo, podľa mňa je aj trochu veková záležitosť. že už ľudia okolo tej 40 si uvedomujú, že to šťastie v tom manželstve sa odvíja aj od toho, že nakoľko žijú aj pre svoju, svojich známych, pre spoločnosť, ako sú sebarealizovaní, že to už je v podstate ako partnersko-priateľský vzťah, niekedy aj obchodný alebo neviem aký, že tam už tie očakávania sú iné, že keď je človek mladý, tak ako vlastne žije pre ten vzťah, že odvíjajú sa jeho emócie a uspokojenie od toho vzťahu, že či sa cíti ako naplnený svojimi očakávaniami alebo nie a teraz ako mnoho ľudí skoncentruje svoju pozornosť naozaj len na ten vzťah a postupne rezignujú na niektoré príležitosti sebarozvoja...

I: A to máš pocit, že sa tebe stalo?

R: Tak... to tak nejak prirodzene vyplynulo, lebo som venovala viac pozornosti tomu vzťahu. ja som sa snažila byť dobrou manželkou a proste som upratovala, prala, žehlila, nakupovala, varila, proste mi to zaberalo kopec času a vlastne... Ono to tak, človek si myslí, že v tom vzťahu, že mu to ten partner vráti a že proste dneska vložím ja do polienko do kozuba, zajtra vložíš ty. Ale to chce enormnú vyspelosť, hej a v tomto zmysle mám pocit, že tí muži sú akoby programovo nastavení z výchovy, česť výnimkám, brať, ale ako neuvedomujú si, to čo napríklad v škandinávskych krajinách ja oceňujem, takú tu rovnosť toho muža a ženy aj v tých povinnostiach, aj v tých radostiach, aj v tých ako keby rodinných záležitostiach, aj v tých pracovných. Toto je niečo, čomu, podľa mňa, my sa učíme ako proste Slováci, hej. A v tomto mám pocit, že tých slovenských mužov, to je možno dôvod, pre ktorý som sa už nikdy nevydala zatiaľ, že som vždy cítila ohrozenie z toho vzťahu, že som ako by si dala do rovnováhy, že mala by som partnerský vzťah, ale znamenalo by to, že by som musela ukrojiť zo svojich aktivít, zo svojho nejakého spôsobu života, zo svojho slobodného prejavovania názorov, z nejakej nezávislosti, ktorú považujem za svoju potrebu alebo svoje základné ľudské právo, hej? Ako náhle som cítila tento typ ohrozenia z toho vzťahu, že ma niekto tlačí do takej tej tradičnej slovenskej role tej ako ženy, ktorá má byť spokojná s tým, že je v tom partnerstve a vlastne má podporovať toho partnera, tak ja som okamžite v sebe jasne vnútorne volila, hej, to proste bolo nekompromisné, lebo ako som vedela, že toto už nechcem, toto už mám za sebou, tak proste... Ale zároveň to skomplikovalo nejakú takú otázku akože ďalšieho rozvoja čo sa týka napríklad dieťaťa. Že vlastne tým, že som ako keby potom ako neurobila to rozhodnutie, pre mňa to znamenalo, že obetovať sa a mala som obrovskú obavu z toho naďalej to je nejaká dilema, ktorú proste v sebe mám, že do akej miery proste pustiť toho človeka tak ďaleko, aby ovplyvňoval vlastne to moje každodenné bytie a moju schopnosť podávať výkon. Lebo ako práca, ktorú robím je aj o nejakej psychickej kondícii, o nejakom mentálnom výkone a vlastne to sú veľmi chúlostivé veci. Isté typy pováh vyžadujú pozornosť, sú to takí pohlcovači energie a proste človek má len jednu energiu, sme proste bioenergetické bytosti a musím veľmi rozmýšľať, ako s ňou naložím. Lebo ako tie lákadlá sú veľké, ale aj tie pasce sú veľké. Čiže ja možno vďaka tomu, že som sa rozviedla a že som žila 8 rokov v manželstve, tak isté pasce identifikujem dopredu. Ale možno že to je len obava byť možno akože tým lapeným zvieraťom, tým akože skroteným proste...

I: A obava, že to dopadne rovnako?

R: Áno, že vlastne akože človek sa neubráni vlastne tomu, že bude zatlačený akože v rámci tej rovnosti do ... pozície toho nerovného. Že jednoducho akože rezignuje na tú svoju potrebu slobody, lebo uprednostní trebárs ten vzťah alebo uprednostní ten pokoj v rodine. Alebo to sú aj také záležitosti libida, že keď človek má nejakú sexuálnu závislosť na niekom alebo proste, že má s ním sexuálny vzťah, tak si povedzme, že pudovo to jednoducho funguje tak, že je tam väzba na toho človeka bez ohľadu na to, či ten človek rešpektuje tvoj mentálny psycho-spirituálny rozvoj alebo nie. Proste tá libidózna väzba je veľmi silná a pokiaľ je to ešte utvrdené manželstvom tak automaticky nastupujú nejaké vzory, ktoré má prebraté jeden druhý z rodiny a už to fičí a keď vieš, že sa to stane, tak samozrejme, pokiaľ je človek inteligentný, tak sa tomu bráni, že má skôr tendenciu uzatvárať skôr také vzťahy na báze nejakého vzájomného rešpektu a priateľstva, ktoré vlastne udržujú nejakú takú zónu slobody u obidvoch. Nehovoriac o tom, že ja som zistila, že mňa ako keby každodenné spolužitie s mužom ubíja, že ma ako keby prestáva ten muž baviť. To som zistila tiež, že vlastne také to dennodenné zdieľanie takých tých intímnych prejavov mi pripadá niekedy ako také likvidujúce.

I: Že sa stráca nejaké tajomstvo?

R: No hej. To napätie v tom vzťahu. Že tá intimita je potom ako keby... A ja mám pocit, že toto jediné môže prežiť vzťah, keď tam je ako iné puto medzi tými partnermi, že to neni len o sexualite, že je to proste o nejakom mentálnom priateľstve, ktoré tí ľudia majú a radi sa o seba starajú a potom im ako nevadí, že sú súčasťou všetkých týchto intímností, lebo to ako potom neotupuje ten vzťah. Ale to podľa mňa neni veľmi často, to sa ťažko hľadá a ... je to naozaj, že to chce istú vyspelosť. A asi som naozaj ešte nemala šťastie, že by som si povedala, že som ochotná alebo, že nie že som ochotná, ale...

I: Že toto je ten človek, s ktorým by to fungovalo tak, ako si ty predstavuješ.

R: Proste moja rozvodová skúsenosť bola o tom, že som si uvedomila, že tradičné manželstvo neveľmi lichotilo mojim mentálnym nejakým potrebám a že veľmi ťažko sa z toho vykrucovalo. To proste bol neuveriteľný boj vnútorný, aj s rodinou, so stereotypmi rôznymi, ťažko sa to vysvetľovalo a proste som bola prvá v rodine. Dnes akože dosť dokážem pochopiť ľudí, ktorí trpia v manželstve, že mám s nimi súcit. Bez ohľadu na to, či sú to muži alebo ženy, tak ako človek úplne vidí na tom človeku, že je v nejakom takom záprahu, že urobil nejaké rozhodnutie a teraz niekomu bude ťažko vysvetľovať, že prečo by zrazu sa z toho mal vyvliecť bez následkov. Už teda, keď sa vyvlečie, tak dostane riadne tou lopatkou po hlave, hej? Toto bolo aj v mojom prípade, že to bolo s následkami.

I: Tie následky boli konkrétne čo? Ja neviem, nejaké odsudzovanie v rodine, že toto sa nerobí alebo...

R: To ti nikto nepovie tak, však ľudia zase nie sú úplné zvery, ti nikto nepovie, že ťa odsudzuje.

I: Samozrejme, že nie, ale môžeš to cítiť. Alebo v náznakoch.

R: Dokážu ťa pochopiť ľudia, ktorí už väčšinou sú rozvedení, dokážu ťa pochopiť ľudia, ktorí už niečo v živote prežili, nejaký pestrejší život, proste ja neviem, choroby v rodine alebo cestovali alebo ja neviem, mali viac vzťahov, sú rozvedení alebo proste sú dostatočne mentálne vyspelí alebo boli ako deti svedkom týrania v rodine medzi rodičmi, čiže to sú ľudia, korí automaticky akceptujú tvoje rozhodnutie a proste neriešia ho, ale...

I: A ty si mala pocit, že v tvojom okolí sa to riešilo, keď si sa rozvádzala?

R: Tak asi áno, tak jasné, že sa to riešilo. Ale nikto mi to nedával nejako vyžrať. Ale človek pociťuje obrovské osamotenie v tej situácii, že je to vlastne ako keby v nejakom klane, v ktorom všetci hrajú podľa nejakých pravidiel, proste všetci sa naraz uklonia, v správny moment si kľaknú, v správny moment jedia, hej tak ty zrazu vystúpiš z toho a už nemáš ten návod na život, jak si ho mal predtým, lebo si sa prispôsobil tej tradícii a si vlastne úplne v bode nula. Úplne proste si na sibírskej pláni široko ďaleko nič a obhajuješ svoje právo na život, hoci si teda vystúpil z tej tradícii a ohrozil si proste právo rodu na pokračovanie a si bezdetný a rozviedol si sa. Tak všetci čakajú, že sa veľmi rýchlo akože zase vrátiš, zase budeš niesť svoju pochodeň, znovu sa vydáš...

I: A ono sa to nestalo.

R: A ono sa to nestalo. A proste dávajú ti nejaký čas na to, samozrejme, dávajú ti nejaké tri roky, štyri roky, päť a keď sa to aj tak nestane, tak už škrípu zubami, lebo nechápu, čo sa deje proste, že kde nastal problém... V tomto je to také špecifické, lebo nikto nemá patent na život a nikto nevie, ako to má byť. A ja veľmi obdivujem napríklad manželské páry, ktoré spolu vydržali celý život. To je niečo, čo považujem aj pre mňa za veľkú oporu v tej viere v tie vzťahy, ale ako ja mám veľa pekných vzťahov, že musím povedať, že čím ďalej mám lepšie vzťahy, ale nikdy to nie je už také jednoduché, ale vždy je to už s niečím, nejakým takým zvláštnym nastavením, jednak ja nie som úplne už ako by som povedala, rozbehnutá sa viazať, proste mám s tým problém, mám s tým vnútorný problém, lebo proste jednoducho stále sa snažím vyvažovať to, čo chcem ja a čo je nutné pre ten partnerský vzťah a neviem, neni som už ochotná robiť niektoré kompromisy, lebo viem, čo ma to stálo predtým.

I: A máš pocit, že sa od žien očakáva, že budú kompromisy vo vzťahoch robiť viac ako tí chlapi, že ako keby to všeobecné nastavenie je také, že tí muži môžu mať väčšiu slobodu, aj keď sú v tom vzťahu?

R: Tak ja si myslím, že je to aj o tom, koľko si tie ženy vezmú od toho života. Ja vidím okolo seba strašne veľa žien, ktoré sú po rozvode a úplne rozkvitli, začali realizovať svoje sny. Samozrejme, že sú citovo frustrované, alebo že zaspávajú samé, čo nie je vždy príjemné samozrejme a že by možno aj chceli mať akože vedľa seba niekoho, ale to vedomie, že... nejakým spôsobom musia niečo dobehnúť alebo proste si niečo iné ešte zažiť ich proste drží v takom odstupe, akože jasné, že majú milencov a tak, ale zároveň vidím na nich, že jak prebúdzajú svoju individualitu, že zisťujú, čo vlastne chcú, majú proste iné nastavenie. Je to veľmi komplikovaná záležitosť si myslím a je veľké šťastie keď sa ľudia stretnú a dokážu spolu žiť a zároveň riešiť svoje životy a akože sú vyrovnaní, spokojní a dokážu prakticky zvládnuť určité faktory, ktoré rodina prináša, čiže ako, to si myslím, že je super, keď sa nájdu také dve osoby, ktoré sú vyladené, že jednoducho dokážu spolu fungovať a dokážu nájsť taký ten modus vivendi svojho života. Ale ja mám pocit, že v tomto smere akože častokrát som svedkom, že dochádza k takému pomerovaniu tých manželov, tých ambícií, že dočasne to funguje.